Čo je veľa, to je veľa

Autor: Dominika Struharňanská | 11.6.2014 o 14:56 | (upravené 24.7.2014 o 10:28) Karma článku: 2,77 | Prečítané:  354x

Možno polovica z vás taký problém nikdy nemala a bude si to len ťažko predstavovať. Možno ste riešili práve opačnú situáciu - nie sa nevedieť zastaviť, ale lenivosť začať. Prirovnala by som to k jednej triviálnej veci, ktorú som si všimla už v detstve. Keď sú ľudia buď nešťastní, alebo sa priveľmi nudia a nevedia čo s časom, začnú sa napchávať sladkosťami. Zjedia také množstvá čokolády, na ktorú by si ani nespomenuli, keby v danom momente trávili čas inak. Možno zmysluplnšie alebo s tou správnou osobou. A tak priberáme a priberáme... Je to len hlúpe vysvetlenie niečoho iného, ale niečo na tom pravdy snáď bude. Aspoň štipka.  

Kedysi veľmi dávno som milovala poflakovanie. Ale to bolo ešte z čias základky.:) Neskôr som postupne začala nadobúdať presvedčenie, že nič nepríde samo a všetko si treba vydobyť. Hoci ma k tomu finančná situácia nikdy nenútila, od 15 rokov som sa snažila nájsť si zmysluplnú brigádu. Viac ako o peniaze mi išlo o náplň práce. Na vysokej som obdivovala ľudí, ktorí mali robotu a popri tom si nejako dolaďovali školu. Nad tým, že boli zrejme nútení, som vtedy nerozmýšľala. V mojom hodnotovom rebríčku si šplhli.

Od istého momentu sa mi to trošku vymklo spod kontroly. Začala som priam nenávidieť ,,voľné chvíle", keď som bola nútená vymýšľať si program.  Škola, prednášky, cvičenia sa mi zdalo málo, akoby som strácala drahocenný čas, keď nerobím nič navyše. Chcela som aspoň štyrikrát týždenne chodiť cvičiť, nájsť si prácu popri škole, no niečo zmysluplné, najlepšie v kancelárii, jednoducho, nech to trošku zaváži aj v životopise, chcela som sa učiť tretí jazyk, dva v škole mi boli málo, takže od toho sú tu jazykovky...Aby sa nepovedalo, ostala som pri svojich príležitostných  zárobkoch, keď som už od prvého ročníka chodievala robiť na hostess akcie, kde sa za minimum práce dostane celkom slušná odmena, pokecá sa s babami a ide domov. A rovnako som sa snažila nezanedbávať starých ale i nových priateľov.

Ale všade existuje hranica a keď sa presiahne je zle. Raz je darmo, týždeň má len 7 dní a deň len 24 hodín.

Teraz neviem, ako sa mi to podarilo, ale dostala som sa do nenormálneho kolotoča, z ktorého sa už len ťažko vystupuje. Tak ako som videla ženy v kostýmčekoch a mužov v oblekoch behať po meste, v jednej ruke coffee to go, v druhej raňajky z macdonaldu, čo sa mi vždy akosi páčilo, u mňa to bolo dvakrát horšie. Ja som sa totiž dostala do štádia, keď som nemala čas už ani po tú kávu niekde skočiť, lebo by mi to ubralo 5 drahocenných minút, kedy som sa musela presunúť z práce do školy, či jazykovky, či naopak, či vlastne všetko dokopy :)

V škole som bola minimálne, učiteľov som ledva poznala, dni mi utekali ako z rýchlika, teplý obed som si dokázala dopriať raz za týždeň, vstávala som väčšinou pred 6tou, utekala do roboty, odtiaľ na cviko do školy, buď zase do roboty, alebo na večerný jazykový kurz, pokiaľ som nechcela stratiť aký-taký kontakt s ľuďmi, večer som ešte po kurze zašla s niekým von, čo znamenalo návrat domov okolo polnoci, prať, žehliť a ráno vstávať aj o 4, aby som sa naučila na zápočet o 11.

V noci som bola mnohokrát taká unavená a hladná, že som už nedokázala spať, tak som si len vyšla sadnúť na balkón a zapálila si, čo som nikdy pred tým nefajčila, no to bolo asi jediné, na čo som sa zmohla tak neskoro a čo ma udržalo na balkóne na stoličke, aby som mala chvíľku pre seba na zamyslenie. Takto som to chcela?

Vedela som, že je so mnou zle, ale skutočne som si to uvedomila až keď som sa pred koncom semestra pristihla na profesii pri hľadaní druhej práce, aby som sa náhodou nenudila.

Neuveriteľne ťažké je stopnúť sa pri takomto tempe. Pritom to ľudia robia kvôli lepším zajtrajškom, len sa neodhadne tá miera, kedy je toho priveľa.

Nevieme si povedať, že už je toho na nás príliš. Že už to stráca od určitého momentu zmysel. Že už to nestojí za to, aby sme mali o 10 rokov na krásny rodinný dom, pokiaľ si neužívame prítomnosť. Verím, že nie som jediná v tejto dobe, poznám mnoho a mnoho ľudí, čo žijú podobne a už si vlastne ani nepamätajú prečo. Len zo zvyku a zotrvačnosti. Z pocitu, že by sa asi svet zrútil, keby nechali všetko len tak, keby sa na všetko vykašľali. Keby si nezapli mobil alebo dovolili si len tak oddychovať.

Zabudla som na to, aké som mala kedysi sny. Až starí známi, ktorých som stretla po tom, ako som sa premenila na také časové monštrum, mi ich pripomenuli. Že to nie som ja, že som vždy milovala ten pocit, len tak sa zobrať a vypadnúť, odcestovať, pocit slobody... A najkrajšie na tom je, že sa to dá vždy ešte zmeniť, je to len na nás, aj keď sa mnohí vyhovárajú na rodiny, nedostatok peňazí, dá sa to. Začína to byť choré, žiť v takej dobe a ľudí pracujúcich 14 a viac hodín denne s pracovnými víkendmi pribúda:/.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Šanca zrušiť Mečiarove amnestie zostáva živá, parlament ju posunul ďalej

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.

TECH

Zistili, prečo Samsungu vybuchovali a horeli mobily

Pri Galaxy Note 7 nešlo o záhadnú chybu, ale o zlú konštrukciu.


Už ste čítali?