Keď nám komfort škodí

Autor: Dominika Struharňanská | 25.11.2018 o 21:10 | (upravené 25.11.2018 o 22:18) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  164x

Človek sa v živote snaží neustále posúvať smerom dopredu, zlepšovať svoju životnú úroveň, zvyšovať svoj komfort. Ale i priveľa komfortu škodí. Pretože veľké veci" sa dejú až po prekročení našej zóny komfortu.  

Jednoducho povedané, aby sme niečo mohli dokázať, musíme najskôr vyvinúť námahu. ktorá nám nie je príjemná.

Poznám to z vlastného života. Pokiaľ som sa na výške trápila s učením, pred zápočtami a skúškami som vstávala o 3:00 hod ráno, po škole som bežala do práce a večer o 22:00 ešte do potravín, aby som mala čo na druhý deň raňajkovať. Ale ten pocit, keď som dávala jednu skúšku za druhou bol krásny. A to som dokázala ešte každú jednu voľnú chvíľu cez deň využiť a ísť cvičiť alebo behať. Mala som pocit, že sa stále niekde posúvam, asi ku koncu štúdia a koncu tých chladných zimných rán, keď som musela za tmy vstávať a so šálkou kávy som celá vystresovaná fotila do mobilu posledné strany, ktoré som z časových dôvodov nedokázala dostať do hlavy. Ale ako skončili štátnice, a ja som sa vytešovala, že teraz môžem pekne pohodlne autíčkom prísť do práce na 9:00 ráno a po práci už riešiť len program v kine alebo to, kam na večeru, začalo mi niečo chýbať.

Začala mi chýbať tá radosť z malých úspechov. Keď som dokázala predtým vstať o 6.hod ráno a ísť cvičiť, aby som o 8 hod ráno bola ready už niekde inde, teraz sa neviem prinútiť ísť cvičiť pred 9.hod cez týždeň, aj keď to mám pekne pohodlne autíčkom po ceste. Teraz som si už zvykla na istý komfort a už sa nedokážem prekonať ako kedysi. Ešte pred istým časom, som jeden semester študovala súčasne externe aj denne na inej fakulte a chodila pravidelne od pondelka do piatku od 16tej do 20.-22.hod do práce, kde som vždy načas naklusala v lodičkách s prepudrovaným nosom po celom dni a nažila som sa plniť celú moju agendu asistentky čo najlepšie. Keď som raz musela odbehnúť aj takto neskôr večer do školy na cviko a po ňom som sa mala vrátiť naspäť do práce, volala mi o 19:30 moja kolegyňa, ktorá ma na tú chvíľu zastúpila, že už to vezme za mňa do konca. Cítila som sa zrazu, že mám pred sebou pol dňa voľna! O 19:30 som neskončila už veľmi dlho! Čo s toľkým voľným časom? A teraz? Keď prídem z práce domov o 20:00, prezlečiem sa niekedy už rovno do pyžama, lebo mám pocit, že je koniec dňa.

Pracovať síce pracujem dlho, keď je daňová sezóna, aj 12 hodín denne, avšak nedokáže ma to naplniť tak, ako keď som kedysi videla za sebou úspechy v podobe spravených skúšok, absolvovaných jazykoviek, či kadejakých iných projektov a zábaviek, do ktorých som sa zapájala.

V tomto pohodlnom živote idem cvičiť pekne o 18-19.hod večer, aby som sa nemusela ukrátiť o spánok, teraz už popri náročnej a niekedy stereotypnej práci sa cítim moc pohodlne na to, aby som ešte večer sedela niekde na jazykovom kurze, však toto som si už odžila, poviem si.

Ale cítim, že to nie je správne. Nenapĺňa ma to, tento komfortný spôsob života. A tak som začala rozmýšľať nad niektorými zmenami vo svojom živote.

Áno, človek sa vlastne celý život snaží a maká, aby mal neskôr komfort. Ale nie, kým je ešte plný fyzických a psychických síl, inak ho ten komfort začne ubíjať.

Začala som opäť robiť pár nekomforných vecí" navyše v mojom živote a čuduj sa svete, cítim sa lepšie.

Veľké činy veľkých ľudí totiž vždy stoja aj veľké úsilie. A pokiaľ nestoja, ani radosť z nich nestojí za veľa. Naša zóna komfortu je síce fajn, respektíve je fajn pocit vedieť, že keď do nej budeme chcieť vkročiť späť, tak ju máme stále poruke, ale my musíme spraviť ten malý krôčik mimo nej, aby sme si opäť dokázali vážiť pocit, keď nám je komfortne. Aby sme nikdy nezabudli na to, ako nám je dobre, keď nám dobre je. Pretože ľudia sú veľmi prispôsobiví a na dobré sa rýchlo zvyká.

Nič, čo musí človek spraviť navyše, nie je príjemné. Ani svetoví top kulturisti nemajú z tvrdého tréningu v posilke pocit komfortu. Ten prichádza až neskôr...Ale bez diskomfortu nepríde. Veci, ktoré nás tešia, musia prísť po určitej námahe. Pokiaľ nám domov príde upratať naša pani Marta, som síce rada, ale neteší ma to tak ako keď si byt vydrhnem sama. Alebo aj náš celkom pravidelný rituál oddychu vo welnesse s priateľom je tým lepší a výnimočnejší, čím viac pred tým pracujeme a čím je viac zaslúžený. 

Preto som i tento večer vystúpila trošku zo svojej zóny komfortu a po veľa, veľa dňoch som sa rozhodla napísať tento článok:)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?